* 30.12.1923

+ 23.06.1948

Narodila sa 30. decembra 1923 v Novej Ďaly, dnešné Dulovce. Jej rodičia boli Ľudvik a Mária r. Sabová. Mala sestru a brata.

Do Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského vstúpila 15. augusta 1943 v Budapešti.

15. augusta 1944 prijala rehoľné rúcho a rehoľné meno sr. Perpetua.

Po skončení druhej svetovej vojny prišla na Slovensko do Bratislavy – Prievozu, kde po skončení noviciátu zložila prvé sväté sľuby dňa 15. augusta 1946.

Hneď po profesii dostala horúčku a objavil sa u nej pľúcny nález TBC.

Bola horlivá, poslušná, príkladná sestra, verne si plnila svoje povinnosti. V chorobe bola trpezlivá. Počas choroby bola poslaná na liečenie do Tatier.

Po prepustení z Tatier, v nádeji, že sa jej zdravotný stav upraví, zostala pôsobiť v Žiline. To sa však nestalo. Jej zdravotný stav sa zhoršoval a preto na smrteľnej posteli zložila večné sľuby.

Bola odovzdaná do Božej vôle. 23. júna 1948 zaopatrená sviatosťami odovzdala svoju dušu Pánovi.

Pochovaná je na cintoríne v Žiline.

*30.08.1924

+04.08.2014

            Narodila sa 30. augusta 1924 v Dulovciach, okr. Komárno. Pochádzala z viacčlennej rodiny. Otec Ľudovít bol maloroľník, zomrel v roku 1935, matka Júlia, rod. Hamranová zomrela v r. 1954. Anna chodila do školy v Dulovciach, v r. 1938 vychodila ľudovú školu. 11. septembra 1946 vstúpila do kláštora Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského v Bratislave – Prievoze. Predstavení ju dali pracovať do epidemickej nemocnice na Miletičovej ulici v Bratislave. V r. 1947 ukončila aj meštiansku školu. 15.8.1947 prijala rehoľné rúcho a dostala meno sr. Brigita. V r. 1947 – 1948 pôsobila ako ošetrovateľka v nemocnici Žilina a v r. 1948 – 1950 v nemocnici Bratislava – Prievoz. 15.8.1950 zložila v Prievoze prvé sľuby. Po sľuboch ju predstavení preložili do Zvolena, kde pracovala v nemocnici a zároveň si urobila zdravotnú školu. Tam 8. decembra 1954 zložila doživotné sľuby. 1. októbra 1957 bola so spolusestrami vyvezená do Charitného domu v Pezinku a odtiaľ 12. decembra 1957 do Domova dôchodcov v Lučenci, kde do r. 1968 pôsobila ako zdravotná sestra. V marci 1968 z Lučenca odišla do ÚSS Belušské Slatiny, ale tam pobudla iba do konca októbra, pretože od 1.11.1968 ju predstavení preložili do ÚSS Zemianske Podhradie. Pracovala tam ako zdravotná sestra až do 31.12.1991, kedy odišla do dôchodku. Ako dôchodkyňa v tamojšej komunite pobudla do r. 1998. Od 1.12.1998 do konca novembra 2004 jej pôsobiskom bola malá komunita v Zákopčí a od 1.12.2004 Charitný dom Báč. V posledných rokoch života ju Pán navštevoval rôznymi zdravotnými ťažkosťami, kedy musela byť hospitalizovaná v nemocnici. Všetky utrpenia znášala s veľkou vyrovnanosťou a s odovzdaním do vôle Božej.  4. augusta 2014 zaopatrená sviatosťami odovzdala svoju dušu Pánovi. Pochovaná je na cintoríne v Báči.

Narodila sa 12.05.1957 v Hurbanove, okres Komárno. Pochádzala zo 7 člennej robotníckej rodiny. Otecko celý život pracoval ako robotník na železnici. Mamička sa venovala výchove detí a domácnosti. Mala dvoch starších bratov a dve sestry. Ona bola najmladšia.

Ako najdôležitejšiu skutočnosť z rodiny vždy vyzdvihovala to, že  vyrastala v harmonickej a láskou naplnenej rodinnej atmosfére. Hlavným a podstatným spojivom ich rodinného zázemia bol Boh a viera v neho.  Praktizovanie náboženského života v rodine, hoci všade dookola vládla tvrdá totalita, bolo samozrejmosťou. Viedli ich k tomu obidvaja rodičia, ale predovšetkým matka. Náboženstvo a viera v Boha im neboli vštepované len teoreticky, ale ako deti živú vieru videli predovšetkým u svojich rodičov. Túto skutočnosť si uvedomovala čím ďalej tým viac a bola Bohu za tento veľký dar rodinného zázemia nesmierne vďačná.

Po skončení základnej školy v roku 1972  sa ako 15 ročná uchádzala o prijatie do Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského, v komunite sestier v Žiline na Bôriku, kde bola aj prijatá. Komunita pracovala a žila v Ústave sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté ženy.

V tejto komunite 1. januára 1973  prijala rehoľné rúcho a dostala  meno sr. Irenea. Rehoľné rúcho však ona, ako aj ostatné mladé sestry mala oblečené len v deň svojej obliečky, niekedy cez vianočné sviatky a pri skladaní a obnove sľubov. Keďže bola totalita musela ona a všetky mladé sestry chodiť v civilnom oblečení.

Z rozhodnutia vyšších predstavených zložila sr. Irenea 12. augusta 1973 prvé sľuby. 

Keďže  nedosahovala kanonický vek na zloženie doživotných sľubov, musela počkať, kým dosiahne 21 rokov veku. Definitívne spečatenie  rozhodnutia zasvätiť sa Bohu na celý čas svojho života učinila 15. augusta 1978.

Celé obdobie jej rehoľnej formácie prebiehalo v komunite v Žiline na Bôriku. Veľkým vkladom pre jej budúci rehoľný život, bola formácia pod vedením sr. M. Kalisty Španovej a prostredie sestier komunity. Komunita v Žiline na Bôriku bola jednou z mála komunít na Slovensku, kde mohli viaceré mladé sestry žiť spolu so staršími sestrami rehoľný život.

Počas rehoľnej formácie si dopĺňala aj odborné vzdelanie. Večerne  navštevovala strednú zdravotnícku školu v Žiline, kde v roku 1977 s vyznamenaním zmaturovala. Počas celého obdobia  pôsobenia v tejto komunite (v roku 1980 sa komunita a celý ústav presťahovali do Turia)  pracovala najprv ako sanitárka a potom ako inštruktorka a zdravotná sestra.

Štátne orgány v roku 1988 dovolili, aby sestry ktoré pracujú v charitných domovoch smeli nosiť rehoľné rúcho. Od 1. júla 1989 bola preložená do komunity Báč, ktorý je charitným domovom  sestier Kongregácie. Po príchode do komunity aj ona začala nosiť rehoľné rúcho.  

Provinciálnou predstavenou (sr. M. Filelis Horvatovičová) bola menovaná za magistru sestier vo výchove. Boli jej  zverené kandidátky, novicky a juniorky, ktoré boli v Báči a pripravovali sa na rehoľný život.

V jeseni 1989 bola na provinciálnej kapitule zvolená za provinciálnu vikárku (zástupkyňa provinciálnej predstavenej) slovenskej provincie. (Provinciálnou predstavenou bola sr. M. Praxedis Vyšná. )

Dňa 5. júna 1992 bola na generálnej kapitule zvolená za najvyššiu predstavenú, za generálnu predstavenú Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského.

V pokore a bázni, vidiac v tom vôľu Božiu,  nastúpila ako mladučká do tohto neľahkého úradu. O to ťažie boli jej začiatky, že Kongregácia bola 12  rokov v dôsledku totality a rozpustenia rehoľných spoločenstiev v Maďarsku bez generálneho vedenia. Sídlo generálneho vedenia bolo totiž v Budapešti a po smrti poslednej generálnej predstavenej nebolo možné zvoliť novú generálnu predstavenú. Stalo sa tak až v roku 1992.  

Keď sa stala generálnou predstavenou sr. Irenea, preložilo sa sídlo generálneho vedenia do Bratislavy.

Tradíciou v Kongregácii Dcér sv. Františka Assiského je, že tá sestra, ktorá sa stane generálnou predstavenou sa nazýva Matka – sr. M. Irenea sa zvolením stala – Matkou Máriou Ireneou. (M. M. Irenea Hamranová)

V roku 1990  začala študovať na teologickej fakulte v Bratislave. Vysokoškolské štúdium som ukončila v roku 1996 s červeným diplomom.

V roku 1998 bola generálnou kapitulou zvolená znova za generálnu predstavenú na druhé obdobie.

V roku 2001 onkologický ochorela. Bola rozhodnutá, že ak nebude kvôli chorobe môcť vykonávať svoju službu, požiada o odstúpenie z úradu. Po úspešnej operácií a liečbe pokračovala, ba dokonca zvládla aj predlženie úradného obdobia.

Po šiestich rokoch, teda v roku 2004  mala úradné obdobie ukončiť. Pre ťažkosti a problémy v americkej provincii rozhodla Kongregácia pre inštitúty zasväteného života v Ríme, aby  zostala aj s celou generálnou radou vo vedení až do roku 2007. Službu generálnej predstavenej tak ukončila  7. júna 2007.

O svojom 15 ročnom pôsobení v úrade generálnej predstavenej sa nechcela zmieňovať, pretože hoci to bola podstatná a náročná časť jej života,  podľa jej slov nech ju zhodnotí a posúdi dobrotivý a milosrdný Boh, ktorému  slúžila a ku ktorému  sa snažila viesť aj sestry.

Po ukončení úradu jej nová generálna  predstavená  určila ako nové pôsobisko komunitu v Ivanke pri Dunaji, kde pracovala do 15.7.2015. Od  16.7.2015 až do jej smrti pracovala  v Charitnom domove Báč.

Následkom chemoterapií, ktoré ako onkologická pacientka absolvovala sa jej poškodilo srdce. Keď sa to v roku 2019 zistilo, srdce jej pracovalo už len na 20 percent. 

23. apríla išla do Bratislavy na kontrolu a odber krvi. Keďže na druhý deň mala ísť pre výsledky a zhodnotenie zdravotného stavu prenocovala na byte v ktorom žila predtým jej matka. Tam za zlyhanie srdca vo večerných hodinách náhle zomrela.

Pozoruhodné je, že zomrela presne v deň ako aj naša zakladateľka – 23. apríla.

M. M. Irenea Hamranová bola veľmi výraznou a veľkou osobnosťou Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského. Bola novodobou zakladateľkou a obnovovateľkou rehoľného života v celej Kongregácii – obnovila a usmernila rehoľný život v slovenskej provincii po páde totalitného režimu. Obnovila život vo vymierajúcej maďarskej, rumunskej a americkej provincii.

Pozrieť sa na „15 ročný strom života“ jej služby v Kongregácii vzbudzuje obdiv, uznanie aj vďačnosť voči Bohu, že sme mali vo vedení Kongregácie takú Matku. Keby sme chceli vymenovať všetko čo pre Kongregáciu, pre sestry urobila, menovali by sme veľmi dlho. Mysliac si, že sme už pri konci, zistili by sme, že sme zabudli na mnohé a museli by sme v menovaní pokračovať ďalej. Hoci sú sestry svedkami mnohého, predsa nikdy a nikto nevystihne presnú mieru čo sa skrýva za 15 ročnou službou v úrade najvyššej predstavenej, v úrade generálnej predstavenej – v službe MATKY. Tú pozná len Ten, v mene ktorého a pre ktorého to robila. Konala to pre Boha, pre Kongregáciu, pre sestry.

Veľkosť jej osobnosti nespočívala v tom, že zastávala najvyšší úrad v Kongregácii. Jej veľkosť bola v spôsobe jej zasväteného života, v láske, v úplnom darovaní seba samej Bohu, v prežívaní troch sľubov – chudoby, čistoty a poslušnosti, vo vernosti a v zachovávaní rehoľných predpisov.

To, čo sama učila a čo vyžadovala od sestier, to sama do dôsledkov aj žila.

Celý jej rehoľný život a najmä roky v službe generálnej predstavenej by sa dali zhrnúť do dvoch slov: Matka Irenea bola ženou viery a odpustenia!

Ako jej 9 ročná spolupracovníčka, sekretárka a prvá radkyňa už len dodávam: Vzorom môjho života je Kristus, ale M. Irenea a jej život zostane navždy pre mňa príkladom, impulzom a výzvou, ako kráčať za týmto vzorom.

A ešte jedno svedectvo od kňaza, ktorý ju dlhé roky poznal a aj pochoval. (vdp. Daniel Dian)

Z jej správania a postojov vyžarovala noblesa. Bola prirodzene dôstojná a neprehliadnuteľná, pritom pokorná a veľmi inteligentná, odvážna a trpezlivo idúca za cieľom obnovy Kongregácie i za cenu osobného poníženia, utrpenia a mnohých ťažkostí.

24. augusta 2009 napísala svoj životopis ktorý končí takto:

Čo  život ešte prinesie neviem, ale jedno viem a prosím Boha o vernosť a vytrvalosť v povolaní a aby kdekoľvek som a čokoľvek robím, bolo to naozaj úprimné a radostné a aby moja služba lásky bola vždy službou Láske Najvyššej.

A ja svedčím, že toto splnila a naplnila!

Nech jej je Boh odmenou za všetko!!!

P.S. Nielen jej najbližší príbuzní, ale aj všetci jej rodáci môžu byť právom hrdí, že z Vašich radov vyšla takáto veľká osobnosť!

⁕ 29.5.1926

† 26.10.2014

Sr. M. Redempta Karolína Lábska sa narodila 29.5.1926 v  Dulovciach.

Do Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského vstúpila  ako 16-ročná a nasledovala tak cestu svojej staršej sestry Alžbety (Sr. M. Gervázia). Doplnila si zdravotnícke vzdelanie a 15.8.1946 v Bratislave Prievoze zložila Doživotné sväté sľuby.

Svoju obetavú službu vykonávala ako zdravotná sestra v nemocniciach a v rôznych sociálnych zariadeniach na Slovensku a v Čechách. Jej pôsobiská boli najskôr Jasov, v Čechách Rokytnice u Přerova, Dřevohostice, Bílá Voda u Javorníka, potom na východe Slovenska v Kluknave a vo Vranove nad Topľou.

Spolu so sestrou  Gerváziou v roku 1996 oslávili svoje 50- ročné a v roku 2006 svoje 60-ročné jubileum zloženia rehoľných sľubov.

Po skončení tejto služby svoj dôchodok prežila v charitnom dome pre sestry v Báči, kde vo veku 88 rokov dňa 26.10.2014 zomrela. Nech jej Pán udelí večnú radosť v nebeskom príbytku.

⁕ 13.5.1923

† 20.11.2007

Sr. M. Gervázia Alžbeta Lábska sa narodila 13.5.1923 v  Dulovciach.

Do Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského vstúpila  ako 19-ročná, doplnila si zdravotnícke vzdelanie a 15.8.1946 v Bratislave Prievoze zložila Doživotné sväté sľuby.

Svoju obetavú službu vykonávala ako zdravotná sestra v nemocniciach, v sociálnych zariadeniach pre mentálne postihnuté deti a v sociálnych zariadeniach pre telesne aj mentálne postihnutých dospelých. Jej pôsobiská boli najmä v Bratislave Prievoze, v Močenku, v Belušských Slatinách, v Žatci v Čechách.

Spolu s rodnou sestrou  Redemptou v roku 1996 oslávili svoje 50- ročné a v roku 2006 svoje 60-ročné jubileum zloženia rehoľných sľubov.

Po skončení tejto služby svoj dôchodok prežila v charitnom dome pre sestry v Báči, kde vo veku 84 rokov dňa  20.11.2007 zomrela. Nech jej Pán udelí večnú radosť v nebeskom príbytku.

Tituly:

dekan-farár, trpiteľ za vieru

Životopisné dáta:

* 1. marca 1910, Dulovce, okr. Komárno – † 22. februára 1997, Dulovce, okr. Komárno

Životopis:

Pôvodne sa vyučil za obuvníka.

Ako šestnásťročný začal študovať na gymnáziu v Nových Zámkoch.

Teológiu študoval v Trnave, Bratislave a v Ostrihome,

Za kňaza bol vysvätený 18. júna 1939.

Bol kaplánom v Strekove v okrese Nové Zámky,

 V r. 1940 v Pribete v okrese Komárno,

 V r. 1941 vo Veľkých Úľanoch v okrese Galanta.

V rokoch 1942-1951 spravoval farnosť Bánov v okrese Nové Zámky.

Tu bol nespravodlivo obžalovaný a odsúdený na tri roky väzenia, dva roky strávil vo väzení Ilava.

Do roku 1958 bol robotníkom, pracoval v pozemných stavbách Komárno ako obkladač.

Potom bol amnestovaný a rehabilitovaný. Z odškodného robil charitatívnu činnosť a postavil vo svojej rodnej obci charitný dom, novú strechu kostola s krížom, kostolný bleskozvod a iné.

V rokoch 1958-1959 bol kňazom vo Farnej v levickom okrese.

Od roku 1959 bol kňazom a dekanom v Nesvadoch.

Na dôchodok sa vrátil do svojej rodnej obce, kde aj zomrel.

                               Kňaz misionár salezián Baltazár Szabó

Drahí spolubratia,

S  hlboko zarmútenou dušou  vám  oznamujem  správu o smrti spolubrata

kňaza Baltazára SZABO

ktorý zomrel ako päťdesiatročný 27. júna o 20.10 hod. Nezabudnuteľný spolubrat sa  narodil v Novej Dale (teraz Dulovce), v provincii Nitra, v Československu 21. októbra 1912, Gašparovi a Agnese Kajanovej.  V ten istý deň bol pokrstený.  V rokoch 1918-26 navštevoval  osem  tried základnej školy v obci.  Potom prerušil  školu, aby pomáhal rodičom v poľnohospodárskej práci. V roku 1929 z túžby stať sa  kňazom pokračoval v  štúdiu  na gymnáziu, ktoré navštevoval v Nových Zámkoch. V roku 1931 ho postihla veľká  bolesť straty  matky. V roku 1932 prvýkrát  nastúpil do  saleziánskeho domu v Šaštíne, kde navštevoval tretí ročník gymnázia a zložil verejnú skúšku v Malackách. V roku 1933 anjel smrti opäť navštevuje rodinu a vytrhuje z jej náručia otca. Osirelý cítil, že teraz sú tu preňho už don Bosco a  saleziánska rodina… Aby nasledoval svoje povolanie, v roku 1933 odišiel do  Juhoslávie do Ľubľany a potom do Verzeju ako syn Márie. Aby urobil  noviciát,  nadriadení ho poslali do Villa Moglia (Taliansko), kde sa vložil pod otcovskú starostlivosť Dona Marcella Joyeusaza.  Saleziánom sa stal 3. septembra 1936 a túžil nasledovať svoje misionárske povolanie, čo sa mu splnilo:  bol pridelený k tejto Misii Ratburi (Siam), kam prišiel 24. októbra 1936.  Po absolvovaní  filozofického štúdia absolvoval stáž  v  tom istom študentskom dome ako zdravotník a v ďalších úlohách, ktoré vykonával s najväčšou starostlivosťou. V roku 1941 odišiel do Šanghaja (Čína), aby študoval teológiu. 29. januára 1945 prijal sviatosť kňazstva.

Po skončení vojny,  20. augusta 1946, sa na svoju veľkú radosť mohol vrátiť do Siamu.  Pracoval s mládežníckou horlivosťou  na dvoch misijných staniciach Bangtan a Don Mottanoi.  V apríli 1951 bol pridelený do seminára Bang Nok Khuek ako prefekt; neskôr  mal na starosti aj kresťanov v Ratburi: v tejto pozícii zostal až do svojej smrti.

Milovaný zosnulý trpel vrodenými polycystitídami v oboch obličkách. Začiatkom  júna tohto roku  ho  vážna kríza presvedčila o potrebe chirurgického  zákroku. Operácia bola ťažká a namáhavá: všetko však viedlo k dôvere, že všetko dopadne dobre.  V skutočnosti sa spolubrat cítil lepšie, spokojný a vďačný za to, čo  pre neho lekári urobili.  Bohužiaľ, na šiesty  deň po operácii sa objavili príznaky urémie a koniec prišiel takmer bleskovo rýchlo. J.E. Mons.   Carretto, apoštolský vikár, za účasti direktora a rôznych spolubratov a kresťanov,  mu udelil pomazanie chorých.   Inšpektor, okamžite privolaný, bežal k lôžku zomierajúceho: tak prišiel aj Don Provera, jeho dávny riaditeľ po mnoho rokov, a iní spolubratia študentátu Hua Hin, zatiaľ čo  sprievod  kresťanských žiakov  našich škôl sa na  chvíľu  zastavil v blízkosti umierajúceho, aby mu dal posledný pozdrav.   Prišli aj  spolubratia a miestni kňazi  z neďalekých  miest.  Celý  27. jún bol dlhou aróniou: pre všetkých,  ktorí  boli jej svedkami, bola hlbokou lekciou utrpenia, ktorú znášal so svätým odovzdaním: o  20.10 hod.  jeho  silné srdce prestalo biť. Boli pri ňom najdôstojnejší pán inšpektor Don Mario Ruzzeddu, dolupodpísaný a niekoľko kresťanov. Jeden z nich, hneď ako zaregistroval zosnutie farára,  pobozkal jeho tvár a nohy a povedal, že všetko, čím  je a čo mal, dlžil svojmu nezabudnuteľnému pastierovi, a plakal hlboko pohnutý.

Telo, oblečené do kňazských rúch, bolo vystavené vo farskom kostole .  Hoci už bolo jedenásť hodín večer, dá sa povedať, že väčšina kresťanov bola stále okolo tela na modlitbu svätého ruženca za zosnulého. Dňa 28. ráno inšpektor slúžil spievanú omšu v prítomnosti zosnulého, za prítomnosti biskupa, mnohých veriacich a  celej rodiny diecéznych sestier „Pomocníčok“, ktorým tak slúžil v spovednej službe. Pán inšpektor vyjadril slová hlbokej sústrasti za zosnulého.

Nasledujúce  ráno nasledovala dlhá a smutná procesia viac ako 1000  žiakov a celého kresťanstva a mnohých  nekatolíckych  priateľov, ktorí  sprevádzali telo zo  školy do prístavu. Tam ho  veľká loď  previezla do Bang Nok Khuek. Keďže bolo 29. júna, sviatok Božského  Srdca, pohreb sa konal až o štvrtej hodine popoludní. Predsedal mu J.E. Mons.  biskup,  za prítomnosti všetkých našich mladých z našich škôl Ratburi a Bang Nok Khuek, seminaristov v plnom rozsahu a mnohých kresťanov z viacerých osád, ktorí si pamätali horlivosť a pokoru zosnulého. Skôr než bola rakva,  ktorú na pleciach nosili    učitelia školy v Ratburi, umiestnená v blízkosti tiel J.E. Mons.  Pasottiho a Dona De Munari, J.E. Mons.  Carretto adresoval posledný pozdrav zosnulému a vyjadril hlbokú  sústrasť  všetkým za vážnu  stratu,  ktorú utrpela naša misia, pričom zdôraznil veľkú  obetu misionára, ktorý sa za 26 rokov misie  nikdy nevrátil do svojej vlasti a ktorého radosť spočívala v skrytej a nezištnej práci.

Jeho starý direktor don Silvio Provera mi  pri vyjadrení sústrasti písal: „Pamätám si vieru a vrúcnu zbožnosť dona Szaba:  breviár v kostole  pred  Najsvätejšou Sviatosťou.  Veľkorysosť pri vysluhovaní svätých služieb a jemnosť pri pomoci  spolubratom v ich potrebách. Horlivý voči požiadavkám predstavených:  príkladná statočnosť pri  znášaní protirečení a ťažkostí,  ktoré sa nevyhnutne vyskytujú na ceste náboženského  života.“

Mons. Carretto cítil viac ako ktokoľvek iný odchod nezabudnuteľného spolubrata,  ktorý mu bol mnoho rokov, pri zakladaní Ratburiho  diela,  pravým bratom, pripraveným na čokoľvek,  plným pokory, poslušnosti a jemnosti v každodennom kontakte.

Drahí spolubratia, vynechávam odkazy na mnoho ďalších vynikajúcich vlastností dobrého saleziána. Jeho pracovitá a nesebecká pokora ho mohla veľmi utešovať pri  jeho návrate k Bohu. Don Bosco, pošli veľa pokorných a pracovitých spolubratov do tejto misijnej krajiny.              

Modlite sa za tento tak skúšaný dom, za zvýšenie dorastu nášho diecézneho seminára a za tých, ktorí sa zasľubujú.

v svätom don Boscovi

DON ALBINO PONCHIONE direktor