Narodila sa 12.05.1957 v Hurbanove, okres Komárno. Pochádzala zo 7 člennej robotníckej rodiny. Otecko celý život pracoval ako robotník na železnici. Mamička sa venovala výchove detí a domácnosti. Mala dvoch starších bratov a dve sestry. Ona bola najmladšia.
Ako najdôležitejšiu skutočnosť z rodiny vždy vyzdvihovala to, že vyrastala v harmonickej a láskou naplnenej rodinnej atmosfére. Hlavným a podstatným spojivom ich rodinného zázemia bol Boh a viera v neho. Praktizovanie náboženského života v rodine, hoci všade dookola vládla tvrdá totalita, bolo samozrejmosťou. Viedli ich k tomu obidvaja rodičia, ale predovšetkým matka. Náboženstvo a viera v Boha im neboli vštepované len teoreticky, ale ako deti živú vieru videli predovšetkým u svojich rodičov. Túto skutočnosť si uvedomovala čím ďalej tým viac a bola Bohu za tento veľký dar rodinného zázemia nesmierne vďačná.
Po skončení základnej školy v roku 1972 sa ako 15 ročná uchádzala o prijatie do Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského, v komunite sestier v Žiline na Bôriku, kde bola aj prijatá. Komunita pracovala a žila v Ústave sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté ženy.
V tejto komunite 1. januára 1973 prijala rehoľné rúcho a dostala meno sr. Irenea. Rehoľné rúcho však ona, ako aj ostatné mladé sestry mala oblečené len v deň svojej obliečky, niekedy cez vianočné sviatky a pri skladaní a obnove sľubov. Keďže bola totalita musela ona a všetky mladé sestry chodiť v civilnom oblečení.
Z rozhodnutia vyšších predstavených zložila sr. Irenea 12. augusta 1973 prvé sľuby.
Keďže nedosahovala kanonický vek na zloženie doživotných sľubov, musela počkať, kým dosiahne 21 rokov veku. Definitívne spečatenie rozhodnutia zasvätiť sa Bohu na celý čas svojho života učinila 15. augusta 1978.
Celé obdobie jej rehoľnej formácie prebiehalo v komunite v Žiline na Bôriku. Veľkým vkladom pre jej budúci rehoľný život, bola formácia pod vedením sr. M. Kalisty Španovej a prostredie sestier komunity. Komunita v Žiline na Bôriku bola jednou z mála komunít na Slovensku, kde mohli viaceré mladé sestry žiť spolu so staršími sestrami rehoľný život.
Počas rehoľnej formácie si dopĺňala aj odborné vzdelanie. Večerne navštevovala strednú zdravotnícku školu v Žiline, kde v roku 1977 s vyznamenaním zmaturovala. Počas celého obdobia pôsobenia v tejto komunite (v roku 1980 sa komunita a celý ústav presťahovali do Turia) pracovala najprv ako sanitárka a potom ako inštruktorka a zdravotná sestra.
Štátne orgány v roku 1988 dovolili, aby sestry ktoré pracujú v charitných domovoch smeli nosiť rehoľné rúcho. Od 1. júla 1989 bola preložená do komunity Báč, ktorý je charitným domovom sestier Kongregácie. Po príchode do komunity aj ona začala nosiť rehoľné rúcho.
Provinciálnou predstavenou (sr. M. Filelis Horvatovičová) bola menovaná za magistru sestier vo výchove. Boli jej zverené kandidátky, novicky a juniorky, ktoré boli v Báči a pripravovali sa na rehoľný život.
V jeseni 1989 bola na provinciálnej kapitule zvolená za provinciálnu vikárku (zástupkyňa provinciálnej predstavenej) slovenskej provincie. (Provinciálnou predstavenou bola sr. M. Praxedis Vyšná. )
Dňa 5. júna 1992 bola na generálnej kapitule zvolená za najvyššiu predstavenú, za generálnu predstavenú Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského.
V pokore a bázni, vidiac v tom vôľu Božiu, nastúpila ako mladučká do tohto neľahkého úradu. O to ťažie boli jej začiatky, že Kongregácia bola 12 rokov v dôsledku totality a rozpustenia rehoľných spoločenstiev v Maďarsku bez generálneho vedenia. Sídlo generálneho vedenia bolo totiž v Budapešti a po smrti poslednej generálnej predstavenej nebolo možné zvoliť novú generálnu predstavenú. Stalo sa tak až v roku 1992.
Keď sa stala generálnou predstavenou sr. Irenea, preložilo sa sídlo generálneho vedenia do Bratislavy.
Tradíciou v Kongregácii Dcér sv. Františka Assiského je, že tá sestra, ktorá sa stane generálnou predstavenou sa nazýva Matka – sr. M. Irenea sa zvolením stala – Matkou Máriou Ireneou. (M. M. Irenea Hamranová)
V roku 1990 začala študovať na teologickej fakulte v Bratislave. Vysokoškolské štúdium som ukončila v roku 1996 s červeným diplomom.
V roku 1998 bola generálnou kapitulou zvolená znova za generálnu predstavenú na druhé obdobie.
V roku 2001 onkologický ochorela. Bola rozhodnutá, že ak nebude kvôli chorobe môcť vykonávať svoju službu, požiada o odstúpenie z úradu. Po úspešnej operácií a liečbe pokračovala, ba dokonca zvládla aj predlženie úradného obdobia.
Po šiestich rokoch, teda v roku 2004 mala úradné obdobie ukončiť. Pre ťažkosti a problémy v americkej provincii rozhodla Kongregácia pre inštitúty zasväteného života v Ríme, aby zostala aj s celou generálnou radou vo vedení až do roku 2007. Službu generálnej predstavenej tak ukončila 7. júna 2007.
O svojom 15 ročnom pôsobení v úrade generálnej predstavenej sa nechcela zmieňovať, pretože hoci to bola podstatná a náročná časť jej života, podľa jej slov nech ju zhodnotí a posúdi dobrotivý a milosrdný Boh, ktorému slúžila a ku ktorému sa snažila viesť aj sestry.
Po ukončení úradu jej nová generálna predstavená určila ako nové pôsobisko komunitu v Ivanke pri Dunaji, kde pracovala do 15.7.2015. Od 16.7.2015 až do jej smrti pracovala v Charitnom domove Báč.
Následkom chemoterapií, ktoré ako onkologická pacientka absolvovala sa jej poškodilo srdce. Keď sa to v roku 2019 zistilo, srdce jej pracovalo už len na 20 percent.
23. apríla išla do Bratislavy na kontrolu a odber krvi. Keďže na druhý deň mala ísť pre výsledky a zhodnotenie zdravotného stavu prenocovala na byte v ktorom žila predtým jej matka. Tam za zlyhanie srdca vo večerných hodinách náhle zomrela.
Pozoruhodné je, že zomrela presne v deň ako aj naša zakladateľka – 23. apríla.
M. M. Irenea Hamranová bola veľmi výraznou a veľkou osobnosťou Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského. Bola novodobou zakladateľkou a obnovovateľkou rehoľného života v celej Kongregácii – obnovila a usmernila rehoľný život v slovenskej provincii po páde totalitného režimu. Obnovila život vo vymierajúcej maďarskej, rumunskej a americkej provincii.
Pozrieť sa na „15 ročný strom života“ jej služby v Kongregácii vzbudzuje obdiv, uznanie aj vďačnosť voči Bohu, že sme mali vo vedení Kongregácie takú Matku. Keby sme chceli vymenovať všetko čo pre Kongregáciu, pre sestry urobila, menovali by sme veľmi dlho. Mysliac si, že sme už pri konci, zistili by sme, že sme zabudli na mnohé a museli by sme v menovaní pokračovať ďalej. Hoci sú sestry svedkami mnohého, predsa nikdy a nikto nevystihne presnú mieru čo sa skrýva za 15 ročnou službou v úrade najvyššej predstavenej, v úrade generálnej predstavenej – v službe MATKY. Tú pozná len Ten, v mene ktorého a pre ktorého to robila. Konala to pre Boha, pre Kongregáciu, pre sestry.
Veľkosť jej osobnosti nespočívala v tom, že zastávala najvyšší úrad v Kongregácii. Jej veľkosť bola v spôsobe jej zasväteného života, v láske, v úplnom darovaní seba samej Bohu, v prežívaní troch sľubov – chudoby, čistoty a poslušnosti, vo vernosti a v zachovávaní rehoľných predpisov.
To, čo sama učila a čo vyžadovala od sestier, to sama do dôsledkov aj žila.
Celý jej rehoľný život a najmä roky v službe generálnej predstavenej by sa dali zhrnúť do dvoch slov: Matka Irenea bola ženou viery a odpustenia!
Ako jej 9 ročná spolupracovníčka, sekretárka a prvá radkyňa už len dodávam: Vzorom môjho života je Kristus, ale M. Irenea a jej život zostane navždy pre mňa príkladom, impulzom a výzvou, ako kráčať za týmto vzorom.
A ešte jedno svedectvo od kňaza, ktorý ju dlhé roky poznal a aj pochoval. (vdp. Daniel Dian)
Z jej správania a postojov vyžarovala noblesa. Bola prirodzene dôstojná a neprehliadnuteľná, pritom pokorná a veľmi inteligentná, odvážna a trpezlivo idúca za cieľom obnovy Kongregácie i za cenu osobného poníženia, utrpenia a mnohých ťažkostí.
24. augusta 2009 napísala svoj životopis ktorý končí takto:
Čo život ešte prinesie neviem, ale jedno viem a prosím Boha o vernosť a vytrvalosť v povolaní a aby kdekoľvek som a čokoľvek robím, bolo to naozaj úprimné a radostné a aby moja služba lásky bola vždy službou Láske Najvyššej.
A ja svedčím, že toto splnila a naplnila!
Nech jej je Boh odmenou za všetko!!!
P.S. Nielen jej najbližší príbuzní, ale aj všetci jej rodáci môžu byť právom hrdí, že z Vašich radov vyšla takáto veľká osobnosť!
